Slovensko je opradené tajuplnými príbehmi , ktoré sa nám prihovárajú z pradávnych čias, dávnejších ako boli časy kráľa Svätopluka. Z čias, keď sa voda sypala a piesok lial, hrozitánsky draci chrlili oheň a krajina bola plná nielen ozrutných obrov, ale i čarodejníc, krásnych víl, škriatkov a mnohých ďalších tajuplných, nevyspytateľných bytostí, ktoré mohli človeku rovnako pomôcť, ako mu poškodiť.

Nie inak to bolo i v Tatrách s ich nepreniknuteľnými, záhadnými lesmi a hroznými štítmi, prudkými zmenami počasia, keď sa žiarivé slnko skrylo za olovené mračná a ozvena hromu sa stonásobne opakovala vyvolávajúc desivé predstavy, bázeň a pokoru k neznámym, tajomným silám. Stromy, rastliny, zvieratá, kamene, voda i súš mali svoj vlastný život, aktívne komunikovali s človekom, ktorý ich rešpektoval v dobrom i zlom.

Povesti a báje, ktoré si stíšeným hlasom rozprávali dávni pastieri dobytka, či hľadači pokladov,  pri blikotajúcom ohni pod hviezdnym nebom sa nám prihovárajú dodnes.

Tatranské lesy sú plné šepotov o zlate a pokladoch, ktoré sú tu stále ukryté .Počuť tu víly túžiace po pozemských mládencoch, zatiaľ čo pozemskí mládenci sa nechávajú zlákať sladkými zvodmi a neraz i hynú v zradnom náručí preludu, nechávajúc opustené pozemské devy ich žiaľu. Iné povesti rozprávajú o škriatkoch i zmokoch a divotvorných rastlinách, živej vode i múdrych zvieratách obdarených darom ľudskej reči.

Tatranské lesy, hory a doliny, jaskyne, čarokrásne plesá, zurčiace potoky a vodopády sú plné človečieho bôľu, lásky, odvahy, strachu i nádeje, sú plné piesní, povestí, bájí i  neuveriteľných a predsa pravdivých príbehov.

Vo Vysokých Tatrách žilo veľa drakov. Strážili tatranské poklady a niektorí z nich pomáhali i ľuďom. Mali rôzne podoby, napríklad i hadiu. Nikto nevie odkiaľ priletel najväčší zo všetkých tatranských drakov a dráčat. Zakrúžil nad horami až zakryl slnko svojím telom a v dolinách sa zošerilo.Svoj kút si našiel v odľahlej, opustenej doline. Vyhĺbil si dieru v skalách a kamene rozmetal na všetky strany. Keď mal plné brucho, spokojne odpočíval, beda však, keď bol hladný. Vtedy bil zlostne chvostom do skál až sa hory triasli a obrovské skaliská padali roklinami do údolí. Keď sa takto vyzúril, vzniesol sa a rozletel nad doliny, Čoskoro sa stal postrachom celého kraja. Pastierom bral ovce i voly, ba požral i celé stáda. Ľudia sa ho báli, prinášal im hlad a biedu. A drak bol čoraz hladnejší a mlsnejší. Už mu nestačili ovce, ale zažiadal si, aby mu dedinčania posielali svoje dcéry Nepomohli náreky a bedákanie, drak bol neľútostný. Kto vie, ako dlho by drak ešte besnel, nebyť zúfalej matky, ktorej vzal jedinú dcéru. Opustená matka plakala a bedákala, ale potom sa jej zmocnil veľký hnev a sama samučká sa vybrala do hôr proti drakovi.. Darmo ju odhovárali, že je len slabá žena a proti drakovi nič nezmohli ani silní chlapi, nevzdala sa. Stúpala Mengusovskou dolinou k Popradskému plesu, potom dolinou Zlomísk stále vyššie a vyššie, až sa ocitla v divokej, pustej dolinke, kde mal drak svoju dieru..Už ho aj videla, odpočíval, len chvostom občas zlovestne švihol do skál tak prudko,až vyletel roj  iskier. Vo vzduchu bolo cítiť síru. Drak sa zvedavo pozeral na blížiacu sa osamelú ženu. Matka sa zastavila.Strach ju ochromoval, ale žiaľ a hnev v jej srdci boli silné a tak sa premohla a pohla smerom k drakovi. Už už bola celkom blízko, keď netvor zafučal a jej sa zdalo, že to už prichádza aj jej posledná hodinka. Strnula, ale potom sa opäť vzchopila, zahrozila drakovi päsťou a vykríkla „ zaklínam ťa kamennou kliatbou, aby si už nikdy viac nemohol ľuďom škodiť!“ Drak sa vzoprel, chvíľu sa točil na mieste, ako by chcel odletieť, ale odrazu sa rozpadol na rôzne časti a každá z nich sa premenila na skalu.

A do dnešných čias označujú mená v okolí časti dračieho tela.: Dračí zub, Dračí chrbát, Dračie pazúry, Dračí štít, Dračí hrebeň, Dračia bránka, Dračie sedlo,Dračia stena. Jamu, v ktorej si drak vyhĺbil svoje hniezdo, zaliala voda a ľudia toto miesto volajú Dračie pleso v Dračej doline.

A je písané v starých knihách a zápisoch, že práve vtedy bolo v Tatrách veľké zemetrasenie s prietržou mračien a zem sa otriasala tak, že z hôr do údolí padali obrovské balvany a nejeden štít je od tej doby menší, ako predtým.

(Václav Cibula,Čarovný zemekľúč, upravené)

Kedysi dávno žil pod Tatrami chýrny lovec kamzíkov so svojou švárnou milou.Raz pri poľovačke zahynul na bralách Malého Ľadového štítu. Keď sa dlho nevracal, jeho milá sa ho vybrala hľadať. Chodila po Tatrách a volala meno svojho milého, odpovedali jej však len ozveny. Konečne vysoko v skalách našla jeho doráňané, bezduché telo. V nesmiernom žiali a smútku ronila nad ním slzy,až z nich vzniklo pliesko a ona sa pri ňom zo samého žiaľu premenila na skalu. Toto najvyššie položené tatranské oválne pliesko, zaclonené okolitými skalnými stenami, má oceľovomodrú farbu, nádhernú a čistú, ako boli oči z ktorých sa zrodilo. Kedysi vo volali Deviným plesom.

V Studenovodských vodopádoch žilo kedysi dávno mnoho vodných panien, zlomyseľných, zlých víl. Kúpali sa v zelených tôňach, jazdili na hrebeňoch vĺn vodopádov až celkom dole do Studenovodského plesa.

Studenovodské pleso bolo kedysi dávno najväčšie pleso vo Vysokých Tatrách, väčšie ako je Štrbské pleso alebo Hincovo..Keď dlho nepršalo a vody v Studenom potoku bolo málo, znel spev víl tichučko., skoro nežne, ale keď prišli prietrže mračien, alebo jarné prívaly, voda sa rozbúrila, rozpenila a to mali víly najradšej, výskali, kričali, smiali sa a ďaleko do údolia sa niesli ich hlasy, spev a výskot. Akonáhle vkročil do tých miest zberateľ bylín, lovec, alebo iný smrteľník, lákali ho spevom i lichotivým šepotom, aby pristúpil bližšie a bližšie a nazrel do zelených tôní medzi kamene. Beda však bola tomu, kto im nevedel odolať. Strhli ho do náručia, svoje dlhé vlasy mu ovinuli okolo tváre i rúk a už s ním jazdili zelenými zákrutami vodopádov. Keď sily nešťastníkovi ochabli, bez milosti ho utopili.

 Zlé víly nakoniec predsa len stihol trest. Jedného dňa sa prihnala strašná búrka, akoby sa nad horami otvorila obloha. Oblohu križovali blesky a zem bičoval dážď. Studený potok sa premenil v dravú rieku. Kalná, prudká voda rútiaca sa cez skaliská, strhla so sebou víly a odniesla ich dole do plesa. Príval vody však prelomil hrádzu, voda sa rozliala a odniesla všetkých obyvateľov vodopádov tak ďaleko, že sa už nikdy nemohli vrátiť. Z veľkého plesa zostala len mokrá lúka s rašeliniskom medzi obrovskými skaliskami. Volá sa Christlová a leží západne od Tatranskej Lomnice.   

 (Václav Cibula Čarovný zemekľúč, upravené)      

Počiatky pastierstva a ovčiarstva pod Vysokými Tatrami siahajú do konca 3. tisícročia pred naším letopočtom.
Na ľavom brehu Štiavnického potoka, pod Slavkovským štítom, neďaleko terajšieho Nového Smokovca pracovala pred dva a pol tisíc rokmi železná huta. Dávnych laténskych železiarov ochraňoval staroslovanský démon Zmok, ochranca nerastných bohatstiev a patrón železiarov. Názov Smokovec, ako naň upriamuje pozornosť i historik Ivan Bohuš v tatranskom názvosloví, až nápadne pripomína meno Zmoka, v znení Zmokovec. Starovekí železiari uctievali Zmoka pri prameňoch smokoveckej kyselky, ktorej pripisovali zázračné liečivé vlastnosti i magickú moc. Niekdajší spišskí Nemci nazývali okolité lesy Huschwai, pričom ich predkovia práve takto vo svojich poverách a bájkach nazývali germánskeho patróna nerastných bohatstiev.

Laténski železiari boli nesporne presvedčení, že prostredníctvom studní a prameňov možno nadviazať styk s vodnými a zemskými duchmi. A dodnes, ak pri potulkách po tatranských lesoch niekde v mokradi stretnete malé čierne kura, nečudujte sa, ani neutekajte, možno práve vám tatranský zmok prinesie peniaze a šťastie.  

  Dávid Frölich bol v roku Pána 1615 študentom lýcea, slávnej kežmarskej školy, ktorú navštevovali žiaci z celej strednej Európy, takí tu učili chýrni pedagógovia. Často chodievali so svojimi žiakmi do Tatier, zbierali minerály, botanizovali. Ale Dávida zaujímalo niečo iné. Tie najvyššie vrchy. Preto svojmu profesorovi nepovedal pravdu, keď prosil o povolenie ísť do Tatier. Vravel len toľko, že chce skúmať pohyb vzduchu a smer vetra. Profesor si myslel, že to bude isto pri Zelenom plese, kde boli neraz spolu.

  Dávid a ešte dvaja študenti však šli rovnou – rovnučkou cestou. K tým trom vrchom, ktoré tak dobre vidieť z kežmarského námestia a zdajú sa byť najvyššie zo všetkých. Dávid bral so sebou aj zbraň – vystríhali ho: v Tatrách sú medvede, vlky, divé mačky, ale aj zbojníci a pytliaci…

  Nekonečne vysoké skalné steny, Zlezú jednu – vyrastie druhá. Za ňou ďalšia a ďalšia. Každá vyššia od prvej. Konečne vrchol. Pôvodne si mysleli, že budú kričať od radosti nad tým, že zdolali najvyšší štít. Ale je to skutočne ten najvyšší končiar? Veď okolo nich stoja v posvätnom tichu veže ďalších obrovských skál…

  Dávid po rokoch, keď už bol slávnym a uznávaným cisársko-kráľovským matematikom, svoj výstup, ktorý bol skutočne prvým horolezeckým výstupom v histórii Tatier, aj opísal. Iba na jedno zabudol: na aký štít vlastne vystúpil. Lomnický? Alebo Kežmarský? To sa už pravdepodobne nikdy nedozvieme. I keď sa historici dohodli, že by to predsa mohol byť Kežmarský štít…

 (Alebo prvá žena vo Vysokých Tatrách na prvom opísanom výlete)

  V roku Pána 1565 vykonala Beata Laska, kežmarská hradná pani, prvý známy výlet do Vysokých Tatier…

  Tatry učarovali pani Laskej od prvého dňa, čo nasledovala svojho manžela a vstúpila do Kežmarku. Obyvatelia mesta sa ani veľmi nepozastavili nad tým, že si ich hradný pán Albert doviedol manželku o 20 rokov staršiu. V tých časoch sa ľudia nebrali z lásky, ale pre majetok. A mladý pán tak veľmi potreboval peniaze! Chcel cestovať, hostiť, poľovať a anglickí alchymisti, ktorí mu sľubovali vyrobiť zlato a kameň múdrosti, ušli aj s tým zvyškom peňazí, ktoré im mladý pán zveril.

  Albert sa pri svojich cestách dopočul o bohatej poľskej vdove Beate, z lôžka poľského kráľa Žigmunda a jeho najmilšej dámy, vychovanej na kráľovskom dvore,  Porozmýšľal, šiel za ňou, zložil jej poklonu. Beata mohla mať síce vo svojom vek rozum, ale pravdepodobne sa do šarmantného ani nie 30 ročného mladíka (už predtým vraj dvakrát ženatého) – zaľúbila. Ba čo viac – vydala sa za neho.

  Raz sa Beata vybrala v spoločnosti mešťanov, kežmarského richtára, rektora a hradného kapitána, do Tatier, do Snežných hôr, alebo Kežmarského pohoria, ako ich vtedy nazývali, ktoré tak veľmi obdivovala už pri prvom pohľade na ne, keď prichádzala do Kežmarku Výlet smeroval k Zelenému plesu, ktoré patrilo do kežmarského chotára. Kde bol v tom čase jej manžel? Vedel o pripravovanom výlete? Asi nie. Mladý pán bol totiž v poslednom čase dosť mrzutý. Mal síce peniaze, ale aj staršiu ženu. Čo  z nej… Stačilo by mu iba to prvé. A zase mať voľnosť…

  Výlet manželky mu vlastne prišiel vhod. Keď sa hradná pani po troch dňoch vrátila, nahnevaný muž ju čakal pri vstupnej hradnej bráne. A spolu s ním jeho vojaci. Schytili prekvapenú Beatu a vliekli ju do hladomorne. Keďže šla na výlet bez svojho zákonitého manžela, previnila sa proti prísnym zásadám vtedajšej mravnosti a tak musela doživotne pykať…Pán Lasky bol napriek krutosti predsa len trochu milosrdný. malá miestnosť, do ktorej dal ženu zamurovať, mala okná. Jedným oknom dávali panej stravu, ďalším mohla pozerať na príčinu svojho nešťastia – na Snežné hory.

  Ale Albertovi ani peniaze úbohej ženy nepomohli. Rozmrhal aj tie, prišiel o kežmarský hrad a musel odísť do svojho rodného Poľska, odkiaľ sa už nikdy nevrátil.

  Beata Laska žila vo svojom väzení viac ako šesť rokov. Beatu vyslobodil z väzenia nový majiteľ hradu. Bola už šialená. História na Beatu Lasku však spomína s obdivom. jej odvážny výlet bol prvým známym výletom v histórii Tatier. A dodnes stojí aj hladomorňa, najpevnejšia veža kežmarského hradu s oknami, namierenými na Snežné pohorie- Vysoké Tatry.

 (Nora Baráthová, Tri povesti o kežmarskom hrade, krátené)

V Snežných horách majú byť ukryté aj veľké poklady zlata, striebra, medi a rôznych nerastov. Obyvateľstvo tohto kraja sa však o ne málo zaujíma, venuje sa radšej poľnohospodárskej práci a tvrdo si zarába na chlieb. Zanovitejší hľadači pokladov sú Taliani a iní cudzinci, ktorí pomocou mágie odnášajú všeličo z týchto hôr. No keď na nich kdesi v horách natrafíte, zmiznú vám spred očí, zanechajú tam len svoje nástroje, čakany, škrabačky, tyče a korytá na vymývanie drtiny a všeličo iné.

 Juraj Buchholtz starší, 17. str. (v preklade Ivana Bohuša)